Šťastie prichádza, až keď prijmeme samých seba.

Autor: Erika Gállová | 14.3.2016 o 13:39 | Karma článku: 2,25 | Prečítané:  117x

Článok o tom ako som spracovala svoje staré emocionálne bloky a strachy pomocou sebakoučovania. Možno v ňom nájdete aj vy návod na to ako si spracovať vaše vlastné strachy. 

Aj keď si myslíme, že už nič vo svojich životoch riešiť nemusíme, že máme všetky svoje veci vyčistené a spracované, nie je to vždy tak. V mnohých prípadoch si ani neuvedomujeme, že naše nespracované emócie nám nevedomky limitujú životy. Nie vždy je nám to však jasné, lebo ony sa rady schovávajú za ťažkú, hrubú oponu, ktorú my nevnímame... Ba skôr by som povedala, ani ju nechceme vnímať. Nechceme, lebo jej odostretie je nepríjemné a bolestivé. Bolí psychicky a to je bolesť, ktorá len tak jednoducho neprejde, nevylieči sa sama od seba, neprebolí. Ak sa z nej však chceme vyliečiť, nemáme inú možnosť, iba cez ňu prejsť a znova ju precítiť. Precítiť znamená otvoriť sa tým nepríjemným a opovrhovaným častiam z nás, ktoré sa všemožne snažíme potlačiť a prijať ich také, aké sú. Nie je to jednoduchá výzva. Veď my predsa chceme svetu ukázať, že sme skvelí a nemáme žiadne negatívne stránky (no dobre, tak máme, ale len minimálne). Nemôžeme sa však dostať na svojej ceste za šťastím ďalej, ak tieto naše „menej populárne časti“ neprijmeme.

Sedím na koni a vychutnávam si posledné okamihy jesenných slnečných dní. Je tu krásne. Slniečko mi svieti do očí a jeho žiarivé svetlo sa rozlieva po okolí. Studený novembrový vánok mi chladí líca aj ruky. Nie je mi však zima, sedím na svojom koni a teplo jeho rozhorúčeného tela ma zohrieva. Obidvaja sme uvoľnení a príjemne unavení po náročnej práci, ktorú máme za sebou. Nemám však veľa času vychutnávať si nádhernú okolitú prírodu ani slniečko, lebo som na tréningu horsemanshipu a tréner nám zadáva cvičenie, ktoré sme ešte nikdy predtým spolu nerobili. Prekážku, ktorú máme zdolať, vidíme obidvaja po prvýkrát. Adrenalín mi stúpa do hlavy a po celom tele začínam cítiť napätie, ktoré sa vo mne stupňuje, a ja cítim, ako sa dostávam zo svojho rovnovážneho stavu do stavu nepohody. Verím však, že Archeek prekážku zvládne. Ak ja nie, on určite. On je kôň, ktorý má už mnohé za sebou a má skúsenosti s rôznymi prekážkami. Verím, že tú prekážku dneska prejdeme bez väčších problémov.

Nie je to však tak. Archeek cíti môj strach a napätie a ani po niekoľkých skúšobných kolách a nájazdoch prekážku nezdolávame. „Veď je to iba voda,“... myslím si a poháňam Archeeka vpred. Poháňam ho zo sedla, ako môžem, a zároveň reagujem na trénerove slová, ale napriek mojej snahe sa mi nedarí previesť Archeeka cez prekážku. Cítim, že ma moje odhodlanie a sila pomaly opúšťajú. Moje sebavedomie je na bode mrazu. Nedôverujem si. Prestávam veriť, že to dokážem. Znova a znova sama seba vnútorne motivujem. Archeek cíti moje silné odhodlanie a oproti prekážke sa rázne postaví. Na jej zdolanie stačí spraviť už iba krôčik!

Už-už to máme, Archeek vnorí jednu nohu do vody a ja si zhlboka vydýchnem. Už vie, čo to je, vodu dobre pozná – viem, že on sa vody nebojí. Nieee, nečakane spraví krok vzad, vytiahne nohu z ohrady s vodou a celé cvičenie začíname odznova. Prečo sa mi nedarí?! Chcem tú prekážku prekonať! Čo to je, čo ma brzdí?

Akokoľvek sa však vnútorne motivujem, cítim, že sa dostávam až k hranici svojich schopností. Bojím sa pritlačiť, bojím sa, že ho to bude bolieť, keď ho do zdolania prekážky budem príliš nútiť, bojím sa, že stratím nad daným okamihom kontrolu, bojím sa, ako sa na mňa budú pozerať ostatní, ak prekážku neprekonám. Tréner nám dôveruje a povzbudzuje nás, ja však pomaly, ale isto strácam dôveru v seba samu. V jednom okamihu úplne rezignujem. Mozog sa mi zastrie a ja prestávam vnímať to, čo mi tréner hovorí, aj to, ako reaguje Archeek. Strácam silu prekonať svoj strach.

Otvorene poviem trénerovi, že som sa dostala do bodu, keď neviem ako ďalej. Som v strese. Vidí to na mne aj on a chápe, že nemá zmysel ma do toho nútiť. Navrhne mi, aby som z koňa zoskočila. Nasadá na koňa a jedným plynulým pohybom, bez väčších problémov, ho prevádza cez vodu.

„Keď každý deň posunieme svoje hranice, krok po kroku, prekonáme strach, ktorý nám bráni alebo obmedzuje našu schopnosť zmocniť sa svojho vlastného života.“

Angelo d’Arrigo

Práve v takýchto neštandardných situáciách máme možnosť stretnúť sa so svojimi nespracovanými emóciami a strachmi, ktoré nám nečakane ukážu to, na čom ešte máme popracovať. Potláčanie nespracovaných emócií a boj proti našim negatívnym častiam nás naopak robí ešte citlivejšími, kritickejšími, agresívnejšími a nespokojnejšími. Niekedy sú to pocity, ktoré už dlhšie v sebe nosíme, vznikli v minulosti pri určitých životných situáciách, ktoré nás hlboko poznačili. Tieto emócie nám pripomínajú to, na čo v hĺbke duše chceme zabudnúť. Ale aj napriek našim snahám potlačiť ich sa vždy vynoria zo svojej tajnej skrýše, keď to najmenej očakávame. Dajú nám však na výber: buď budeme reagovať ako obyčajne, agresívne, negatívne a kriticky na iných a seba, alebo sa nad nimi zamyslíme, precítime ich a pochopíme to, čo nám chcú povedať. To posledné je oveľa ťažšie, lebo to od nás vyžaduje sebadisciplínu a seba-vedomie. Uvedomiť si samých seba a svoje postoje je často náročnejšie ako vykričať svoje pocity na iných.

Preciťujem daný okamih. Zahĺbim sa do svojho strachu a nechávam ho prejsť celým svojím bytím. Pociťujem tlak, ktorý mám na hrudi, a zovretie v žalúdku. Tentoraz ho však prijímam a dovolím si ho znova precítiť. Hneď sa mi vyjaví situácia, ktorá vyvolala túto moju reakciu. Premietam si svoj vlastný “hororový“ film pred očami a preciťujem ten moment, v ktorom som bola nútená reagovať podobne ako teraz. Presne vidím tú scénku, keď môj expriateľ vyžadoval odo mňa, aby som podala nadľudský výkon, tlačil na mňa a ja som cítila, že to teraz nedokážem urobiť. Vzdávam sa, lebo viem, že to je nad moje sily. Rezignujem práve tak, ako som to urobila pred chvíľkou.

Hm... v duchu sa zasmejem a poviem si, že jeho nadvláda už nado mnou nemá moc. Odpúšťam mu jeho vtedajšie správanie. Odpúšťam aj sebe samej, že som sa nechala vcucnúť do jeho príbehu. Tentoraz som silná a prijímam svoj strach. Znova si premietam svoj film, teraz som v ňom však silná a vyrovnaná bytosť a nenechám sa viac zastrašiť expriateľovou nadvládou.

Nasadám na Archeeka a bez problémov prekonávame vodnú prekážku. Už o sebe nepochybujem. Idem priamo za svojím cieľom. Prekonala som svoj strach a v okamihu pochopila blok, ktorý ma doteraz obmedzoval. V duchu ďakujem Archeekovi za jeho lekciu.

Niekedy stačí, ak pochopíme, že niektoré strachy nie sú naše. Často sú to strachy, ktoré nás znova nútia správať sa tak, ako sme sa správali v minulosti. Sú to naše temné stránky, ktoré nechceme prijať a radšej sa im vyhýbame. V momente, keď nastane uvedomenie a prijatie, že existujú, môžeme s nimi začať pracovať a hneď alebo postupne ich eliminovať. Podobné situácie sa nám budú opakovať dovtedy, kým ich úplne neprijmeme, a ony už nebudú mať nad nami nadvládu.

 

Ako ste vy prijali samých seba?

 

http://www.heurika.sk/index.php?mact=News,cntnt01,detail,0&cntnt01articleid=18&cntnt01returnid=59

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?